Slovenské národné múzeum, Bratislava

10.7.2018 - 24.3.2019  

SNM - Sídelná budova, Bratislava

Karol Plicka. Obraz a pieseň

Reprezentatívny výber z fotografickej tvorby slovenskej a českej krajiny Karola Plicku prostredníctvom troch ústredných tém: krajina, historická architektúra a človek – nositeľ tradícií. 

Rozsahom a žánrovou pestrosťou tvorby bol Karol Plicka univerzálnou osobnosťou – zberateľ folklóru, fotograf – výtvarník, choreograf, muzikant, zbormajster, hudobný vedec, pedagóg, autor obrazových publikácií, filmový kameraman aj režisér – dokumentarista. Sám svoju činnosť zvykol hodnotiť ako „devätoro remesiel“, jednoducho – hudba a obraz vo všetkých formách ho sprevádzali po celý život. Všetko, čoho sa dotkol, poeticky povyšoval a menil na umelecké dielo. Vytvoril trvalé hodnoty nielen z pohľadu národného, ale aj európskeho a svetového kultúrno-umeleckého diania.

Narodil sa 14. 10. 1894 vo Viedni českým rodičom Františkovi a Márii, rod. Horčičkovej. Nadanie malého chlapca podporil vnímavý otec a popri škole mu sprostredkoval hudobné a výtvarné vzdelávanie. Po skončení meštianskej školy Českej Třebovej a smrti otca, Plickovu kariéru smeroval strýc. Karol odišiel na Učiteľský ústav do Hradca Králové, ale zároveň súkromne študoval husľovú hru v Prahe. Tu sa začiatkom 20. rokov 20. storočia stal zbormajstrom Filharmonického zboru. Od životnej dráhy hudobníka ho odklonila ponuka z Matice slovenskej, kde ako odborník na zberateľskú národopisnú činnosť Plicka strávil nasledujúcich 15 rokov. Zaznamenával piesňovú tvorbu zo Slovenska – výsledný materiál cca 60000 záznamov zachytáva všetky typy ľudovej piesne. Na Plicku ako folkloristu zároveň pôsobil obyčajný človek – interpret s vlastným štýlom obliekania, bývania a obrazom krajiny, v ktorej žil. Tento čarovný svet Plicka postupne zachytával na sklenené svetlocitlivé dosky aparátu a na pásy 35 mm čiernobieleho filmu. Poetické snímky Matica slovenská pohotovo zaradila do svojho pracovného programu a koncom roka 1924 začala vydávať prvé obrazové diela Plicku ako pohľadnicové súbory s národopisnými motívmi.

V tvorbe Karola Plicku dominuje výrazný typ dedinského človeka zakomponovaný do obytného prostredia na priedomie domov, pred bránky, pavlače, podstenia, na lúky, polia, pred kostol. Je to človek v tradičnom ľudovom odeve – v kroji. Osobité miesto v jeho tvorbe majú sugestívne detské portréty. Na mnohé miesta sa umelec vracal a vznikli tak série obrazov jednotlivcov v priebehu niekoľkých desaťročí. Počas 70-ročného putovania po slovenských „horách a dolách“ Plicka zaznamenal zaujímavé životné a kultúrne formy slovenského človeka a vidieka, ktoré dnes patria do zlatého fondu národnej kultúry. Nakrútil niekoľko filmov, z ktorých najznámejšie dielo Zem spieva je považovaný za Plickov vrcholný umelecký počin a klasické dielo slovenskej národnej kinematografie. V roku 1939 Plicka odišiel do Prahy. Jeho návraty „do zeme milovanej, zeme vytúženej“ trvali niekoľko desaťročí, až kým sa do nej nevrátil posledný raz – zomrel 6. mája 1987 a pochovaný je spolu so manželkou na martinskom Národnom cintoríne. Rozsiahly súbor Plickovej pozostalosti dokumentuje jeho zberateľskú, muzikologickú, pedagogickú, fotografickú
a filmovú činnosť, ktorá je celá uložená v SNM-Múzeách v Martine.

Výstava v sídelnej budove SNM v Bratislave predstavuje reprezentatívny výber z Plickovej fotografickej tvorby slovenskej a českej krajiny prostredníctvom troch ústredných tém: krajina, historická architektúra a človek – nositeľ tradícií. Prezentuje jeho fotografické dielo, ktoré je oslavou zeme, úctivým obdivom ducha dejín a vyznaním lásky k človeku. Fotografie návštevníka prevedú cez stvárnenie neporušenej prírody po zem dotknutú prácou človeka až do krajiny s objektmi hradov, architektúry a pamiatok. Téma človeka je dokumentovaná detstvom, mladosťou, dospelosťou vo všedných aj sviatočných chvíľach, až po nádherné portréty starcov s tvárami zbrázdenými vráskami prežitého života. Fotografické diela v priestoroch výstavy dopĺňa premietanie filmov Karola Plicku Zem spieva, Za Slovákmi od New Yorku po Mississipi a Národný umelec prof. Karol Plicka od Martina Slivku. Súčasťou výstavy je pracovňa Karola Plicku s pôvodnými solitérmi nábytku, množstvo osobných fotografií z pracovného aj rodinného prostredia, fototechnika aj Plickova filmová kamera značky Šlechta, ktorou nakrútil film Zem spieva. Medzi majstrovými fotografickými publikáciami dominuje jeho menej známa kniha rozprávok s ilustráciami Albína Brunovského. Výstava je doplnená ľudovými odevmi zo zbierok SNM-Múzeí v Martine, z ktorých mnohé možno nájsť ma fotografických a vo filmových dielach Karola Plicku.

Sprievodné podujatie k výstave Karol Plicka. Obraz a pieseň
14. 10. 2018, 15:30 - S prstom na spúšti. Mágia starého sveta

22.3. - 29.9.2019  

SNM - Sídelná budova, Bratislava

Krása pre ženu stvorená

Čepiec, kápka, főkötő – na našom území čelenkový či dienkový. Pokrývke hlavy vydatej ženy počas dlhodobého vývoja odevu patrilo významné miesto. Mala vlastné strihové riešenie, ktoré zohľadňovalo tvar účesu. Čepiec okrem ochrany a ozdoby hlavy nositeľky mal aj výraznú znakovosť, ktorá jednoznačne určovala postavenie ženy v štruktúre spoločnosti. Účes a celková úprava ženskej hlavy predstavovali najarchaickejšie a najkonzervatívnejšie prvky v ľudovom odeve, ktoré sa zachovali až do polovice 20. storočia.

Variabilnosť čepcov ovplyvňovalo množstvo faktorov, špecifických pre jednotlivé prostredia a obdobia. V ľudovom prostredí na Slovensku sa odev, ako aj pokrývka hlavy žien, formovali pod vplyvom geografických, hospodársko-sociálnych a kultúrnych podmienok. Nemalou mierou sa na tomto procese podieľala migrácia obyvateľstva, kontakty v obchode, súdobá móda, administratívne zákazy a nariadenia.

Z najstarších historických správ vieme, že pokrytie hlavy vydatej ženy malo dôležitý znakový význam – označovalo ženu, ktorá už patrila niektorému mužovi. Obradový rituál položenia čepca na hlavu mladuchy – čepčenie – sa vykonal pred ukončením svadobného obradu. Potom už vydatá žena nesmela chodiť prostovlasá. Zákaz umocňovali aj predstavy o negatívnom pôsobení magických síl. Podľa nich mohla žena bez čepca nepriaznivo pôsobiť na svoje okolie a sama bola viac vystavená pôsobeniu takýchto síl. Všeobecne sa považovalo za veľkú hanbu, ak vydatá žena vyšla z domu prostovlasá, alebo ju tak videli cudzí ľudia. Zvyšky týchto noriem sa prejavovali aj v inej podobe. Žena na čepiec nosila šatku (podviku) a v samotnom čepci sa objavovala len v niektorých situáciách. Mladé ženy krátko po svadbe – obyčajne rok – chodili v nedeľu a vo sviatok do kostola v čepci bez šatky. Rovnako pri prácach okolo domu, predovšetkým v letnom období, zriedkavo nosili šatky. Ešte v druhej polovici 20. storočia príslušníčky najstaršej generácie žien na vidieku, aj keď nenosili čepce, si skladali šatky z hlavy v ojedinelých prípadoch.