Muzeum.SK

Vernisáž: 10.7. o 17:00
Kurátorka: Daniela Čarná
Obrazy Jána Bergera (1944, Třinec) sú ako živé bytosti. Každý z nich má svoj osobitý charakter a podobne ako pri vzťahoch nás pozývajú k nadviazaniu komunikácie. Výstižne to pomenoval hudobný skladateľ a teoretik Roman Berger v liste svojmu bratovi maliarovi: „Autentické umelecké dielo je čímsi iným ako predmet... Je čímsi, s čím sa môžeme iba stretnúť ako s človekom-osobou. Tak, ako osoba, je autentické dielo niečím neopakovateľným, „osobitým“, „osobným“.  Je čímsi, čo má svoju „hĺbku“, svoje Tajomstvo.“ Obdobne medzi ľuďmi sú nám niektorí bližší a iných sledujeme skôr z diaľky. Ani vnímanie jednotlivých obrazov Jána Bergera nemôže byť rovnaké. Nesú v sebe náznaky či fragmenty príbehov, napájaných z viacerých zdrojov. Azda najzásadnejšími z nich sú autorovo silné rodinné zázemie, citlivé vnímanie prírody a diania okolo seba, ktoré sa v tvorbe pretavilo do záujmu o krajinu, ľudskú figúru aj svet zvieracej ríše. Obrazy nesú autentický autobiografický charakter a v prenesenom význame sú tiež svedectvom doby. Ján Berger vyrastal v rodine evanjelického farára a teológa Józefa Bergera, ktorý bol nacistickým aj komunistickým totalitným režimom opakovane perzekvovaný a väznený v koncentračnom tábore Osvienčim a Dachau. To prirodzene zásadne poznačilo život celej rodiny s tromi deťmi, Ján Berger bol z nich najmladší. Detstvo strávil na česko-poľskom pohraničí v Českom Tešíne a od deviatich rokov, po nútenom vysťahovaní rodiny, v Bratislave. Vyštudoval na Strednej škole umeleckého priemyslu (1958 – 1962), kde bol v závere štúdia jeho pedagógom Rudolf Fila a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1962 – 1968) u prof. Jána Mudrocha. Na oboch školách pedagogicky pôsobil a študovali u neho mnohí renomovaní výtvarníci a výtvarníčky. Na Strednej škole umeleckého priemyslu pôsobil v rokoch 1968 až 1987 a na Vysokej škole výtvarných umení od roku 1987. Viedol Ateliér maľby a od roku 1998 do roku 2008 bol vedúcim Katedry maľby, v rokoch 2008 až 2013 pôsobil na Katedre reštaurovania. V roku 1994 mu bol udelený profesorský titul.
Ďalším výrazným zdrojom tvorby autora je záujem o scénografiu a nadviazanie na tradíciu histórie umenia, od antiky po súčasnosť, z ktorej každý výtvarník prirodzene čerpá. Ján Berger v nej nachádza spriaznenosti a pramene svojho výtvarného jazyka, vedie dialógy, ale tiež polemizuje. Nedostatok možností poznávania umeleckých diel z priamej skúsenosti, ktoré režim limitoval a znemožňoval, nahrádzali autorovi časté návštevy galérií v Krakove, cesta na sympózium do severného Macedónska (1969) či zájazd po galériách západnej Európy v Nemecku, Holandsku, Belgicku, Francúzsku a Viedni (1979), ktorý absolvoval s celoživotným súputníkom, výtvarníkom Ľudovítom Hološkom. Ako spomína vo svojej monografii: „Na tejto ceste som si skompletizoval Rembrandta, a konečne som videl Vermeerov, v Bruseli ma uchvátili Cranachove akty a fascinujúce prázdne plátno Clauda Moneta s niekoľkými modrými ťahmi a tiež nedokončené Davidovo dielo, ktoré by znieslo susedstvá antikizujúcich Picassov.“ Citácie obrazov majstrov, ako je Velázquez (Velázquez a jeho infantky, 1972) či Rembrandt (Danae – Parafráza, 1979) však u neho nájdeme už skôr, na začiatku 70. rokov, čím originálnym spôsobom prispieva k začiatkom novodobých dejín interpretácie na domácej výtvarnej scéne.
V neposlednom rade je autorovou inšpiráciou život v každodennosti aj posvätnosti a jeho senzitívne, empatické reflektovanie medzi realitou a imagináciou. K niektorým obrazom sa opakovane vracia a zasahuje do nich, dôraz pritom kladie na samotný proces tvorby. Medzi ne patria napríklad autoportréty, ktoré ho ako forma sebareflexie sprevádzali celou tvorbou (podobne ako u Rembrandta a mnohých ďalších umelcov). Viacerí autori, ktorí sa tvorbe Jána Bergera venovali a venujú, poukázali na jej výrazné maliarske – koloristické, ako aj poetické, hudobné kvality, či jeho „absolútny koloristický sluch“ (Ján Balko). Rudolf Sikora napísal, že obrazy Jána Bergera v ňom evokujú túžbu pozorovať umelca pri procese ich vzniku. Aj táto výstava sa rodila v charizmatickom komornom ateliéri umelca, pri pravidelných návštevách, opakovaným „listovaním“ medzi väčšími aj menšími obrazmi v ateliérovom depozitári, ako aj v monografiách a katalógoch. Predstavujeme na nej diela naprieč tvorbou autora od 60. rokov po rok 2000, a do pozornosti dávame jej pokračovanie v Galérii Jána Mudrocha v Senici, s ťažiskom na aktuálnej tvorbe. Nepremeškajme príležitosť zoznámiť sa s obrazmi Jána Bergera či naopak, pozdraviť sa s nimi ako so starými známymi. Spolu s Ľudovítom Hološkom sa môžeme pýtať a hľadať, akými prameňmi sa napájali a čo nám odovzdávajú. V niektorých z nich možno vytušíme prepojenie s našim vlastným svetom, je v nich totiž vzácnym spôsobom obsiahnutý.