Za oponou

 

Triky múzejných reštaurátorov, konzervátorov, preparátorov

Ukryté pred zrakmi verejnosti sú najmä činnosti spojené s konzervovaním, reštaurovaním, preparovaním zbierkových predmetov. Konzervátorské pracoviská a ateliéry občas pripomínajú alchymistické dielne. V súčasnosti však múzeá pri identifikovaní a určení správnych reštaurátorských postupov využívajú nové možnosti, ktoré poskytuje veda a technika. Chemické a fyzikálne analýzy zloženia predmetov, identifikácia materiálov použitých pri výrobe artefaktu je mimoriadne dôležitá, aby pri zásahoch konzervátorov a reštaurátorov nebol predmet ešte viac poškodený. Spolupráca s chemikmi, fyzikmi či biológmi pri identifikácii poškodenia napr. drevokazným hmyzom, výrazne prispieva k záchrane predmetov. Nie je neobvyklým javom vo svete, že sa využíva počítačový tomograf, plazmové technológie, RTG žiarenie, ultrafialové svetlo, aby sme sa mohli pozrieť „do vnútra“ predmetu, a tak „naordinovať správnu liečbu“. Na čistenie, najmä drobných predmetov, sa využíva ultrazvuk, v špeciálnych komorách sú vystavené zbierkové predmety gama lúčom. Vôňou charakteristickou pre takéto pracoviská je vôňa terpentínu a iných chemikálií, pomocou ktorých sa čistia, konzervujú, petrifikujú, zbavujú hmyzu a iných nečistôt predmety. Občas na čistenie či „pranie“ najmä papiera a textílii stačí obyčajná destilovaná voda.

Výsledkom „tajomného čarovania“ konzervátorov, preparátorov, reštaurátorov, pri ktorom asistujú iní odborníci a ich prístroje, je nová podoba predmetu, často veľmi blízka jeho podobe v čase jeho vzniku.

 

Ako sa pripravujú výstavy

Cesta od idey, nápadu k vernisáži je dlhá, často veľmi kľukatá. Kurátor zbierky, odborne spravujúci časť múzejných zbierok, príde s nápadom, akú výstavu urobiť, čo na nej predstaviť, aké nové poznatky výstava verejnosti ponúkne. Tak vznikne ideový námet a libreto. Následne sa vytvorí scenár, ktorý už obsahuje aj zoznamy predmetov na výstavu – z vlastného zbierkového fondu, alebo zapožičaných z iných múzeí a galérií, doplnené sprievodnými a vysvetľujúcimi textami. Ku kurátorovi ako nositeľovi idey sa postupne pri realizácii výstavy pridávajú konzervátori a reštaurátori, ktorí predmety ošetria, konzervujú, reštaurujú. Pomáha aj dokumentátor, fotograf. Následne prichádza spolupráca s výtvarníkom, architektom, ktorí ideu kurátora stvárnenú do podoby technického scenára výstavy pretavia do architektonicko-výtvarného riešenia výstavy. Na záver už nasleduje technická realizácia výstavy.

Lenže súčasne s prípravou výstavy sa dotvára aj doplnkový program k výstave – prednášky, videoprojekcie, tvorivé dielne pre rozličné vekové skupiny, ale aj koncerty či dramatické pásma. Samozrejmosťou by malo byť aj vydanie informačno-propagačných materiálov pre verejnosť. Výstava v múzeu je vždy výsledkom kolektívneho snaženia mnohých ľudí – kurátorov, konzervátorov, dokumentátorov, reštaurátorov, výstavných technikov, marketingových pracovníkov, animátorov, múzejných pedagógov a mnohých iných.

 

Medzinárodná spolupráca

Predmetom medzinárodnej kultúrnej výmeny sú alebo celé výstavy, ktoré sú často už v počiatku koncipované ako putovné – napr. úspešný projekt z roku 2006 Leonardo da Vinci. Zvedavý génius, alebo predmetom výmeny sú jednotlivé predmety, výtvarné diela. Napr. výstavy o velikánoch výtvarného umenia vždy prezentujú aj diela zapožičané z iných svetových galérií.

 

Najneobvyklejší exponát

Mimoriadne náročná otázka. Pre každého z nás je niečo iné neobvyklé, nezvyčajné.

Pre niekoho sú to kostry a kosti predhistorických zvierat – napr. nálezy neogénnych stavovcov z Devínskej Kobyly, doposiaľ najkompletnejšia kostra mamuta zo Senca, nález stupaje triasového dinosaura na Slovensku či dinosaurie vajce sú iste pre mnohých neobvyklým exponátom. Pre iných výtvarné prejavy paleolitického človeka na kostiach či kloch mamuta alebo zrnká obilia z praveku a zuhoľnatený chlieb z doby bronzovej, hrobové celky z doby rímskej či egyptské múmie. Druhých privedú do úžasu mučiace nástroje zo stredoveku ako dereš, španielska čižma či iné mučidlá používané pri tortúre. Iných upútajú honosné porcelánové, často bohato zdobené nádoby zo šľachtických sídiel používané pri osobnej hygiene či detské drevené prenosné WC. V múzeách je mnoho predmetov, ktorých použitie vedia už vysvetliť len odborníci – múzejní kurátori, čo im dodáva na nezvyčajnosti a zaujímavosti. Pritom sú to zväčša predmety dennej potreby zo šľachtických sídiel, meštianskych domácnosti, domáce náradie a nástroje dedinského človeka, či predmety spojené s vykonávaním niektorých remesiel. Už málo kto vie na čo slúžila trlica, kolovrátok, piest, putera, ohreblo, oplecko či praslica.

 

Údaje sú spracované Muzeologickým kabinetom Slovenského národného múzea.

 

 



La Nuit des musées - 17.05.2008