Múzeum moderného umenia Danubiana, Bratislava - Čunovo - Vodné dielo
* Danubiana, Meulensteen Art Museum, Bratislava - Cunovo - Vodne dielo

Bahram Hajou, umelec kurdského pôvodu naturalizovaný v Nemecku, sa venuje maľbe posledných dvadsať rokov. Jej takmer výlučnou témou je o to prekvapivejšie figúra ako výraz esencie drámy ľudského života. Jeho pohľad, pôvodne zameraný na oblasť subkultúry i na ľudí sociálne vyčlenených na okraj spoločnosti, sa postupne presúva do intímnej sféry vzťahov muža a ženy. Vo výtvarnej koncepcii dokázal vstrebať najmä silnú expresívnu líniu európskej moderny a postmoderny a prepojiť ju s vlastnou etnickou kultúrnou predispozíciou a tradíciami.
Obrazy Bahrama Hajou zaujmú na prvý pohľad nesmierne presvedčivou silou výrazu a vnútorným nasadením. Pritom je spôsob jeho maľby takmer asketický po tematickej i formálnej stránke. Výlučne jedno až trojfigurálne kompozície umiestňuje do bližšie neurčeného priestoru. Akty, nanajvýš sporo odeté, akoby neboli schopné nadviazať dialóg. Sugestívny výraz často sústreďuje do tvárí, v ktorých dominuje prenikavý pohľad. Sklon k monochrómnosti, odtiene sivých a hnedočiernych tónov, občas oživí červený, modrý, či zelený akcent. V takto úzko zvolenej farebnej škále umelec rozpracúva bohaté možnosti maliarskeho duktusu i v kombinácii s kresbou. Je to maľba o mnohom v jednoduchosti, o bohatom vnútornom citovom svete osamelého jedinca, o izolácii a odcudzení a pritom o túžbe po láske a porozumení.
Tvorba Bahrama Hajou je významným príkladom prelínania rôznych kultúrnych, etnických, spoločenských i názorových odlišností do nových kontextov multikulturálnej symbiózy.

Karl Prantl je výnimočnou postavou nielen rakúskeho, ale aj európskeho sochárstva druhej polovice dvadsiateho storočia. Jeho netradičná koncepcia sochárskej tvorby sa odvíjala od jeho hlbokého vzťahu k prírode a znamenala odklon od akademických zvyklostí k slobodnému mysleniu. Snažil sa o prekonanie obmedzení nielen v myslení, ale aj realite, združovaním umelcov z celého sveta na sochárskych sympóziách, ktoré organizoval v Sankt Margarethen od roku 1959. Vtedy to bola veľká príležitosť dostať sa do sveta najmä pre sochárov z bývalého Ost-bloku. Zblížil sa najmä s umelcami zo susedných krajín a s mnohými nadviazal úzke a dlhoročné priateľstvá. Preto je táto výstava nielen poctou jeho tvorbe, ale aj poctou jeho službe umeniu prekračujúcemu akékoľvek bariéry.
Podľa Karla Prantla sochy patria do prírody a majú stáť tam, kde vznikli. A tak aj väčšina jeho sôch "žije" vo voľnej prírode. Kameňom bol doslova posadnutý. Pracoval najmä s travertínom vápencom, pieskovcom, žulou, mramorom či labradoritom. Jeho umelecká koncepcia a spôsob opracovania odkrýva život kameňa v jeho prapodstate, ponechajúc mu jeho základ – blokovitú hmotu. Opracovaním jej povrchu docieľuje mimoriadnu koncentráciu energie a magické vyžarovanie. Názvy mnohých diel – "meditačné kamene" – vyjadrujú základný umelcov zámer. Tomu zodpovedá aj ich primárna, minimalizujúca forma zväčša kvádra, hranolu či gule.
Stredobodom výstavy v Danubiane je svetová premiéra súboru kameňov "Krížová cesta" ako forma "dlažby" symbolizujúca utrpenie. Je výnimočná svetlou farebnosťou amazonitu a plastickými vypuklinami na častiach povrchu. Dotvárajú ju interiérové "meditačné kamene" a jemné lineárne kresby.
Maliarky Uta Peyrer-Prantl s dcérou Katarinou iniciovali prizvať na výstavu Prantlových najbližších priateľov V. Boštíka, T. Husára, M. Chlupáča, A. Klimu, T. Klimovú, E. Kmentovú, V. Kraicovú, Z. Palcra, S. Retfalvyho, A. Rudavského, J. Seiferta, B. von Sartory, Z. Sekala, P. Székely, A. Šimotovú, M. Uhra, R. Uhra a O. Zoubka.